Beauty And The Beast

Zväzuje nás, od veku vekov.... Je tu s nami, je našou súčasťou. Každé naše rozhodnutie je podmienené ním, každé naše zlyhanie je jeho pričinením. Potrebujeme ho, v istej chvíli, no často je pre nás záťažou ktorej sa nedokážeme zbaviť. Bremenom ktoré si nesieme celým svojim životom. Ale sú aj taký, ktorí sa mu vzopreli, vzpierajú sa mu každý deň a dokážu mu povedať nie, dokážu mu ukázať že život môže byť oveľa krajší, krajší ako nám ho on ponúka so všetkými obmedzeniami, suchý a fádny život... prežívanie zo dňa na deň v istote, že aj tak sa to raz skončí smrťou. Živí sa ilúziami a túžbami ľudí, vysáva z nich silu a odhodlanie niečo dokázať vybočiť z rovnej línie života. Zakrýva nám oči pred krásami sveta a diktuje nám čo môžeme a čo nie.... Pohlcuje všetko po čom sme kedy túžili... len silný jedinec prelomí jeho putá a dokáže sa vybrať kľukatejšou no aj zaujímavejšou cestou ktorá naplní jeho bytie... Je to strach. Strach z neznámeho, nového, často mu musíme čeliť a postaviť sa mu aby sme spravili jednoduchý krok dopredu, aby sa nám podarilo prejsť do ďalšej etapy nášho života. Každý deň sa s ním stretávame na každom kroku, zavŕtava sa nám do myšlienok pri každom aj tom najmenšom váhaní..... Často sa zamýšľam nad tým, prečo by mal človek rešpektovať obmedzenia strachu, a na druhej strane prečo nie... Strach je v istej chvíli náš strážca, usmerňuje nás, aby sme neurobili hlúposť ktorú by sme mohli ľutovať. Je pravda že ľudia málokedy myslia na dôsledky svojich činov. Ale veď všetko prebolí, všetko prejde.. aj hanba aj rana na tele či na duši... všetko... ak to pravdaže nieje také bláznovstvo že niekoho zabijeme alebo tak... Prečo by sme nemohli riskovať, máme vôbec čo stratiť? Veď už od nášho narodenia sme stratení... vždy sa to skončí rovnako... skôr či neskôr príde smrť... tak prečo si ten čas medzi tým nevyplníme niečím na čo budeme radi spomínať a čo nám bude napĺňať život. „Nikdy neľutujem to čo som spravila, ľutujem to čo som mohla spraviť a nespravila som“ a tak by to malo byť, prečo by som nemohla občas aj sebe urobiť radosť? Prečo stále myslieť na dôsledky... spomienky sú jediné čo nám nikto nikdy nezoberie... Možno je to aj tým že ako väčšina aj ja vždy v prvom rade myslím na druhých, čo si kto bude myslieť, kto to ako bude brať, komu tým nebodaj ublížim a podobné otázky ktoré nám strach vnára do hlavy. Ako sa spieva v jednej pesničke od AMTsmile..... “kto je sviňa prežije“... aj ja by som občas chcela byť sviňa a mať sa dobre, myslieť len na seba a ísť si za tým čo chcem. Strach a výčitky robia svoje... možno moja povaha je nejako mimo tejto doby. Nedokázala by som úmyselne niekomu ublížiť len preto aby som si dosiahla svoje. Niekedy keď pozerám na tých ľudí ktorí to robia... normálne nechápem, fakt mi rozum pri tom postáva. Ako niekto môže byť až taký bezohľadný, takého človeka veru strach netlačí k múru. Teda aspoň myslím...vyzerá to tak... Môj názor je... užívaj si kým sa dá a keď prídu chvíle keď budeš musieť podľahnúť strachu, tak sa boj... ale snaž sa to obmedziť na minimum!